Tak ako každý rok, aj tentoraz sme rozmýšľali, čo nové zažiť – a hlavne, kde poriadne zatrénovať. Povedali sme si: Francúzsko. Prejsť všetky ikonické kopce východných Álp za dva týždne je veľká výzva. Pokoriť najvyššie priesmyky Európy, vidieť nádherné vodopády a ľadovce – to všetko sme chceli po roku znova zažiť. A tak sa sen stal skutočnosťou: naplánovali sme si voľno v práci, zarezervovali ubytovanie a vyrazili.

Mont Ventoux – náš prvý deň na bicykloch vo Francúzsku

Prvý deň nášho cyklovýletu sme sa rozhodli stráviť v mestečku Bédoin – legendárnom východiskovom bode pre výstup na ikonický kopec Mont Ventoux. Do Bédoinu sme dorazili už deň vopred, po 18-hodinovej ceste, aby sme si stihli trochu oddýchnuť. Keďže sme tam mali byť len jednu noc, chceli sme si naplno vychutnať atmosféru tohto francúzskeho mestečka.

Bédoin je malé, ale živé mesto položené na miernom stúpaní. Na každom kroku nájdeš cyklistické suveníry, tričká Tour de France a kaviarne plné jazdcov, ktorí snívajú o tom, že raz pokoria „Obra z Provence“. O pár dní tadiaľ mala viesť aj etapa Tour de France, takže celé mesto už žilo cyklistikou – z výkladov zneli francúzske pesničky, ulice zdobili vlajky a všetci sa rozprávali len o jednom – o Ventoux.

Večer sme si dali burgre a pár pív na miestnom festivale, kde to žilo hudbou aj vôňou grilovaného mäsa. Cítili sme tú zvláštnu zmes únavy, nadšenia a očakávania – a tak sme sa rozhodli ísť spať skôr, aby sme boli ráno pripravení na veľký deň.

Ráno pod legendou

Zobudilo nás slnko a z apartmánu sme mali dokonalý výhľad na ikonickú vežu na vrchole Mont Ventoux, ktorá pôsobí ako maják nad Provence. Bolo jasné, že nás čaká deň, na ktorý sa nezabúda.

Po rannej káve a croissante v miestnej pekárni sme si pripravili bicykle a začali sme debatu o výkonoch, prevodoch a tempe – jednoducho klasické cyklistické ráno. V duchu sme si hovorili, že tento kopec „vyletíme“.

Výstup na Mont Ventoux – súboj ega a vetra

Cesta z Bédoinu začína pozvoľna, no čoskoro sa zmení na súvislé stúpanie, ktoré sa s tebou nemazná.  Vyrazili sme ako rakety – hneď si dali svoj „20-minútový test“ a potrhali sme sa už po prvej zákrute.

Ako minúty ubiehali, míňal som čoraz viac cyklistov – tempo sa zrýchľovalo, nohy pálili, ale hlava chcela viac. Hlavne dobehnúť ostatných, moje ego to jednoducho nezvládalo. Cítil som sa, akoby som išiel sám v etape Tour de France.

V zákrutách som občas musel pribrzdiť – rýchlosť bola vysoká a stovky cyklistov sa snažili vyjsť hore spolu s nami. Každý mal svoj rytmus, svoj boj. Predstavoval som si, ako tadiaľto prelietajú profesionáli – ľahko, s gráciou, bez známky bolesti.

Po niekoľkých kilometroch som ich konečne dobehol. Všetci sme sa smiali, ako sme sa nechali uniesť tempom, a zhodli sme sa, že si zaslúžime pauzu. Pri malej kaviarni v strede kopca sme si dali rýchle espresso a pokúsili sa nabrať druhý dych.

Druhá polovica stúpania bola už čistejšia – les sa vytratil a nahradila ho mesačná krajina. Biely vápenec, ticho, vietor a pred nami nekonečné serpentíny. Presne to, o čom sníva každý cyklista.

Vrchol v oblakoch

Ikonická veža bola však ponorená v hustej hmle. Čakali sme vyše hodiny v chladnom vetre, dúfajúc, že sa aspoň na chvíľu ukáže, aby sme si mohli spraviť pár fotiek na pamiatku. No mraky boli neúprosné – tak sme to vzdali a pustili sa dolu.

Zjazd z Ventoux je čistá adrenalínová radosť. Dvadsať minút plných zákrut, vetra v tvári a rýchlosti, ktorá ťa núti smiať sa nahlas. Míňali sme stromy, lúky, chatky aj serpentíny vo veľkej rýchlosti – no z výhľadov sme si toho veľa neužili. Kotúče mali extrémnu teplotu, ruky sa triasli a pálili od brzdenia, no nič nepokazilo náš zážitok – úsmev od ucha k uchu sme mali až do cieľa.

Druhý pokus – pre tie fotky!

Dole nás privítalo slnko a teplo. Zbadali sme krásny výhľad na vrchol a hneď nám napadlo:

„Poďme znova! Tentoraz pre tie ikonické fotky.“

Vyrazili sme teda na druhý výstup z inej strany – tentoraz v kľude, bok po boku, užívajúc si lesy, výhľady a ticho. Blížili sme sa k vrcholu, tentoraz s jasnou oblohou. Konečne! Veža sa ukázala v plnej kráse a my sme fotili, kým sa dalo – s bicyklami, s úsmevmi, s pocitom víťazstva.

Keď hlad a únava prevzali kontrolu, zjazd dole bol čistá eufória. Ani nevieme, kedy sme preleteli dedinku, kadiaľ vedie Tour de France – kopec sme zvládli ako profesionálny pelotón. Po príchode sme sa pustili do hľadania jedla. Všetky reštaurácie boli plné cyklistov, no nakoniec sme našli malé miesto s cestovinami, ktoré nám „zachránili život“. Ticho sme sedeli, vychutnávali jedlo a v hlave si prehrávali celý deň.

Čakal nás ešte štvorhodinový presun do Álp – no v srdci sme vedeli, že Mont Ventoux už navždy zostane zapísaný v našej cyklistickej pamäti.

Záver

Mont Ventoux nie je len kopec. Je to symbol. Miesto, kde si každý cyklista siahne na dno, ale aj miesto, kde pochopíš, prečo miluješ bicykel.

Pre nás bol tento deň dokonalým začiatkom cyklovýletu – plný emócií, výziev, smiechu aj ticha v oblakoch.

No stále nám ostáva ešte stúpanie z tretej strany.

Čo s tým? Uvidíme… možno sa raz na tento krásny „mesačný“ kopec vrátime.