Posledná časť našich cyklopotuliek po Francúzsku sa niesla v znamení blížiaceho sa konca. Z časti sme boli radi – množstvo kilometrov a výškových metrov z predchádzajúcich dní nás poriadne vyčerpalo – no zároveň nás lákala predstava, že nás čaká tá najkrajšia časť celého výletu: samotné srdce francúzskych Álp.

Dorazili sme pod slávny Galibier, do mestečka Saint-Michel-de-Maurienne, o deň skôr, než bolo v pláne. Už po prvých minútach sme vedeli, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí, aké sme spravili. Menšia reorganizácia ubytovania síce bola nutná, no majiteľ apartmánov nám vyšiel maximálne v ústrety. Po poslednom, nie práve ideálnom ubytovaní nás nový apartmán doslova ohromil – čistý, moderný, so všetkým, čo človek potrebuje, aby sa po dlhých dňoch v sedle cítil ako doma.

Večer sme si v pokoji prešli nové plány, keďže sme mali deň navyše, a potom už len oddychovali.

Deň prvý – Col de la Madeleine a Montvernier

Už pred pár rokmi nám v tejto oblasti chýbalo niekoľko stúpaní, ktoré sme si tentoraz nechceli nechať ujsť. Ako prvé sme sa rozhodli zdolať Montvernier – krátke, no ikonické stúpanie so svojimi 18 zákrutami na necelých troch kilometroch. Hoci cesta bola zarastená a miestami v horšom stave, výhľad zhora všetko vynahradil. Zákruty vytesané do skál vytvárajú scenériu, ktorú človek pozná z televíznych záberov Tour de France – a zrazu v nej sám šliape.

Z Montvernieru sme pokračovali smerom na Col de la Madeleine (1993 m n. m.), kopec, ktorý sa právom radí medzi legendy. Pred stúpaním sme si dopriali krátku pauzu na kávu – taký malý rituál pred výzvou – a potom sme sa pustili do boja s prevýšením 1513 metrov na 19,24 km, so sklonom 8,1 %. Rozhodli sme sa ísť celé stúpanie v tempe, akoby sme boli v pretekoch.

Prvé kilometre sme šli rozumne, nech zostane energia aj na záver. No ako sa cesta dvíhala, prišla chuť zrýchliť. Postupne sme pridávali a tempo začalo priťahovať ďalších jazdcov, ktorí sa chceli udržať v háku – čo nás motivovalo ísť ešte rýchlejšie. Ani sme si neuvedomili a polovica stúpania bola za nami. Potom prišli otvorené pasáže, vietor, chvíľami protivetor, ale chuť doraziť hore v čo najlepšom čase bola silnejšia.

Nakoniec sme kopec zvládli za 1 hodinu a 19 minút s priemernou rýchlosťou 14,6 km/h – len 25 minút za Pogacarovým rekordom. Keď sme sa blížili k vrcholu, uvedomili sme si, že sme si tempo až priveľmi rozložili – sily ešte zostali a energie bolo na rozdávanie. Ten moment bol zvláštny – zmiešaný pocit radosti z toho, ako dobre sa nám šlo, ale aj malá výčitka, že sme do toho mohli dať ešte viac. V hlave mi však zostala myšlienka: aké by to bolo vyjsť Madeleine v haku, s plným nasadením, ako v skutočnom preteku? To sa asi nikdy nedozviem, ale možno raz, ak sa tu zorganizuje menší pretek, sa o to pokúsim.

Cestou späť sme si ešte pridali zopár kilometrov navyše – znova cez Montvernier, tentoraz z druhej strany. Deň sme ukončili s 117 km a 3179 m prevýšenia – unavení, no spokojní ako nikdy.

Deň druhý – Col de Glandon a Col de la Croix de Fer

Po niekoľkých dňoch v horách sme cítili, že sa naše telo prispôsobilo – sila išla hore, tep dole. Rýchle zmeny tempa už nešli tak ľahko, ale vytrvalosť bola lepšia než kedykoľvek predtým.

Col de Glandon začína pozvoľne, v tieni lesa, ideálny na rozjazdenie. V prvej polovici sme sa trochu pohrali s tempom – nástupy, šprinty, občas pretekanie medzi sebou. Kilometre ubiehali rýchlejšie, než sme čakali. Posledné dva kilometre sme už išli voľnejšie – fotky, zastávky, pohľady na zelené svahy, vodné priehrady a nekonečné výhľady, ktoré toto stúpanie ponúka.

Odtiaľ sa pokračuje na Col de la Croix de Fer, kam sa Glandon prirodzene napája. Táto časť Álp patrí k tým najmalebnejším. Na vrchole nás privítala vôňa kávy, koláčov a desiatky cyklistov – každý s úsmevom, lebo vie, že to stálo za to.

Nasledovalo 28 kilometrov dlhé klesanie, ktoré preverí nielen nohy, ale hlavne ruky – brzdy dostali zabrať. No každá zákruta bola zážitok.

Deň tretí – Col du Télégraphe a Col du Galibier

Zo Saint-Michel-de-Maurienne vedie cesta priamo na legendárny Galibier, no najprv treba zdolať Col du Télégraphe. Obe stúpania sú náročné, spolu takmer 35 km a prevýšenie vyše 1900 m.

Telegraphe je zalesnený, no Galibier je jeho úplný opak – otvorený, drsný, s nekonečnými serpentínami, ktoré sa vinú strmo hore. Miestami máte pocit, že cesta nemá konca a vietor vám berie aj posledné zvyšky síl.

Galibier som už išiel dvakrát, no vždy ma tá druhá polovica poriadne preverila. Tu už nepretekáš s nikým – iba sám so sebou. Každý záber do pedálov bol malým víťazstvom.

Keď sa pred nami konečne ukázala tabuľa s nadmorskou výškou 2642 m n. m., všetka únava zmizla. Ten pocit na vrchole sa nedá opísať – len prežiť. Zjazd dolu smerom na Col du Lautaret bol jeden z najkrajších, aké som kedy zažil. Výhľady na ľadovce a tá tichá radosť, že to máme za sebou.

V reštaurácii na Lautarete sme si dopriali kávu a zákusky – malé víťazné menu po veľkom dni – a pomaly sa vrátili späť.

Deň štvrtý – Mont Cenis

Na záver nám zostal posledný vrchol – Mont Cenis. Z tejto francúzskej strany to však nie je ideálne stúpanie. Vedie tade hlavná cesta, takže sme sa museli deliť o cestu s množstvom áut. Po toľkých dňoch sme už energie nemali nazvyš, no cieľ bol jasný – pokoriť aj tento vrchol.

Keď sme sa na druhý deň vracali autom na Slovensko práve cez vrchol Mont Cenis, zostali sme prekvapení, aké nádherné je klesanie na taliansku stranu. Bolo omnoho krajšie, dlhšie a aj prudšie, než sme čakali. Dokonca aj brzdy auta nám kontrolkou naznačili, že ide o poriadne dlhý zjazd. Vtedy sme si povedali, že sa sem určite vrátime – no tentoraz z talianskej strany, aby sme si ten výstup aj zjazd vychutnali naplno.

Záver

Za tie dva týždne sme prešli väčšinu ikonických alpských stúpaní, no aj tak by sa tu dalo zostať omnoho dlhšie. Každé stúpanie ponúka viacero variant – z rôznych strán, s odlišným sklonom aj atmosférou. Aj keď ide o ten istý kopec, každá jazda prináša nový zážitok a iný pohľad na hory.

Nedá mi nespomenúť aj druhú stranu legendárneho Galibieru, ktorá vedie smerom k známym stúpaniam ako Alpe d’Huez a Col d’Izoard. Obe patria medzi tie, ktoré jednoducho musí zažiť každý cyklista. Scenérie sú tu nádherné a Alpe d’Huez, jedno z najikonickejších stúpaní Tour de France, sa dá zdolať až z troch rôznych smerov.

Údolie pod Huezom ponúka cestu vysekanú vysoko v skalách, ktorá prináša nielen ten pocit rešpektu pri jazde po kraji cesty, ale aj úžasné výhľady, na ktoré sa nezabúda.

Na tieto cesty a zážitky by však bolo treba vyhradiť aspoň ďalšie štyri dni. Ale o tom – nabudúce.

Verím, že aj tento opis môže niekoho motivovať. Možno práve teba – aby si sa raz tiež postavil pod tie isté serpentíny, po ktorých jazdia profíci počas Tour de France. A zistil, že za každým metrom výšky, za každou zákrutou, sa skrýva ten najlepší pocit, aký cyklista môže poznať.

No ako sa hovorí – sto ľudí, sto chutí. Toto je náš pohľad a naše pocity z týchto nádherných hôr. Každý, kto sa sem vyberie, si píše svoj vlastný príbeh, prežíva svoje emócie a odnáša si z Álp niečo úplne jedinečné – svoj osobný zážitok, ktorý v ňom zostane ešte dlho po návrate domov.