Tretia časť dovolenky bola pre nás veľkou otázkou ešte aj v Livigne. Študovali sme mapy, čítali rôzne články a odporúčania, no chceli sme niečo kráľovské. A aj sme to našli – Monte Grappa a Monte Zoncolan. Problém bol v tom, že sú od seba dosť vzdialené. Rozhodli sme sa teda, že každú noc prespíme inde. To si vyžadovalo množstvo kilometrov v aute a o niečo menej na bicykli.

Výhodou dnešnej doby je, že ubytovanie si dokážete zohnať aj hodinu pred príchodom. Takže v posledný deň v Livigne sme si bookli bývanie a ráno vyrazili.

Passo di Gavia – cesta pod Grappu

Cesta pod Grappu mala byť dlhá. Keďže sme si mohli vybrať trasu, rozhodli sme sa pre Passo di Gavia. Zaparkovali sme v Bormiu, sadli na bicykle a vyrazili zdolať vrchol vo výške 2652 m n. m. Trasa má necelých 23 km a približne 1400 nastúpaných metrov.

Stúpanie na Gaviu sme už raz absolvovali, no z druhej strany, kde sú úzke cestičky vysekané do skál. Pamätám si, že sme tam často museli zastavovať pri kraji cesty, aby nás obišiel karavan. Tentoraz zo strany od Bormia to bolo výrazne jednoduchšie.

Aj toto stúpanie patrí medzi tie krajšie. Zo začiatku široká cesta, neskôr sa zužuje, serpentíny sa zahusťujú medzi lúkami a lesmi, no sklon zostáva stále strmý. Neskôr sa dostanete do otvorenej časti a len hľadíte na cestu vytesanú do skál. Výhľady na okolité hory a opäť množstvo cyklistov, ktorí sa rozhodli pokoriť Gaviu spolu s nami.

Čím viac sme sa blížili k vrcholu, tým viac sme stupňovali tempo. Hlavne keď nás z ničoho nič niekto obehol. To nás nenechalo chladnými – veď súťaženie máme radi. Chytili sme sa jeho zadného kolesa a „leteli“ sme hore. V závere sme ešte zavtipkovali, presprintovali ho s výkrikom, prehodili pár slov s chalanom, ktorý tam trénoval, a každý sme pokračovali svojou cestou.

Na vrchole sa nachádza aj pekné jazierko a malá kaviareň. Sadli sme si na kávu a hodnotili bicykle zavesené na miestnych stojanoch – bolo ich tam pokojne aj sto. Občas niekto nejaký zhodil, takže pozor na to, kam ho vešiate, ale nikto si z toho nerobil veľkú hlavu.

Keďže sme sa ponáhľali, zišli sme späť k autu. A stúpanie sme si vyšli aj autom. Bolo to náročnejšie než na bicykli – úzke cesty dajú zabrať. No z druhej strany Gavie nesmela chýbať fotka nášho Dobla. To tam jednoducho musí byť.

Monte Grappa – talianska klasika

Keď sme dorazili pod Grappu do mestečka Romano d’Ezzelino, hneď nám začali chýbať hory. Teploty blížiace sa k 40 °C nás poriadne potrápili. Ale mali sme tu byť len jednu noc, tak sme to vydržali. Talianske uličky, zmrzlina na každom rohu (ktorú sme naplno využívali), morské plody na večeru, opäť zmrzlina – a šli sme oddychovať, aby sme mali dosť síl na Grappu a presun k Zoncolanu.

Monte Grappa má extrémne množstvo výjazdov – hovorí sa až o desiatich rôznych stúpaniach. Romano d’Ezzelino sme si vybrali aj preto, že práve odtiaľ vedú dve najznámejšie cesty k pamätníku padlých vojakov z prvej svetovej vojny, ktorý sa nachádza vo výške 1775 m n. m.

Cesta je lemovaná topoľmi, čo vytvára typickú a jednotnú atmosféru stúpania. Toto je to pravé Taliansko. Serpentín je požehnane, takže si ich užijete dosýta. Keď sme sa blížili do otvorenej časti, tešili sme sa na výhľady, no opar z horúčav nám ich veľmi neumožnil.

Toto stúpanie patrilo v roku 2024 medzi tie, ktoré sa objavili aj na Giro d’Italia, takže sme ho mali čerstvo v pamäti z televízie. Záver sme teda chceli poriadne „dupnúť“, ako keby sme šli v pretekoch. Radšej som si nepozeral rozdiely medzi profíkmi a nami – určite by ma zaskočili. Sústredili sme sa na pamätník.

Obrovský biely pamätník z miestneho kameňa nás ohromil. Najprv sme si dali kávu a obzerali ho z diaľky, neskôr sme nechali bicykle dole a vyšli si ho pešo. Stálo to za to – je to majestátne dielo.

Z pamätníka sme videli aj cestu na kopec oproti, kam sme sa rozhodli ešte vyjsť. Práve odtiaľ bol výhľad na pamätník najkrajší. Aj keď tam bolo natiahnuté lano, ktoré malo brániť prejazdu áut, nás to neodradilo.

Dole sme zišli inou cestou. Bolo to komplikovanejšie, než sme čakali – tých ciest smerom k pamätníku je naozaj veľa a zablúdiť sa dá ľahko. Telefón s mapou v ruke a postupne sme schádzali dolu.

Celý okruh mal necelých 55 km a takmer 1700 výškových metrov. Smerom na vrchol si určite pripravte dostatok vody – teploty sú extrémne.

Ešte v ten deň sme sa presunuli na známy Zoncolan, kde sme mali ubytovanie priamo v strede východného stúpania.

Monte Zoncolan – klenot medzi stúpaniami

Keď sme dorazili do horského strediska na Zoncolane, ubytovanie sme mali vo veľkom hoteli, no možnosti stravovania boli minimálne. To bol asi najväčší problém. Po krátkom prieskume okolia sme sa vybrali smerom k vrcholu, či nenájdeme nejakú menšiu chatu. Nakoniec sa to podarilo – v malej rodinnej chatke nám pripravili úžasné talianske špagety. Sedeli sme vonku na lavičkách, s pivom v ruke, a vychutnávali si posledné dni.

Únava nás už pomaly dobiehala, no Zoncolan mal byť klenot. A aj bol.

Keďže sme boli ubytovaní v polovici východného stúpania, najprv sme sa vybrali smerom na vrchol. Hneď od začiatku nás sprevádzali značky upozorňujúce na extrémny sklon. Keďže sme boli ešte relatívne čerství, nebol to problém.

Zoncolan nie je typické alpské stúpanie. Skôr pripomína naše nižšie, zalesnené hory s lúkami, ktorými sa kľukatí cesta. Cez vrchol sme len prešli a pustili sa dole. Spočiatku bolo klesanie celkom v pohode, dokonca sme obehli pár športových áut. No vzápätí sa to zmenilo. Zjazd bol taký prudký, že sme len dúfali, že si nezapečieme kotúče. Neviem si predstaviť ísť tento zjazd v pretekoch. Možno aj preto ho organizátori nikdy nezaradili do itinerára.

Športové autá nám už dýchali na chrbát, a keďže sme to nechceli hrotiť, púšťali sme ich a zišli to v pokojnejšom tempe. Dole sme si opäť sadli na kávu a koláč a premýšľali, aké náročné to bude ísť hore.

Spomenul som si na historky známych, ktorí mi vraveli, že niektoré úseky museli tlačiť. To som však nechcel dopustiť. Keď sme sa pustili do stúpania, hneď pri výjazde na cestu nás miestny po taliansky upozornil, že toto nie je začiatok. Dali sme na jeho radu, zišli ešte nižšie, otočili sa a začali stúpať od úplného začiatku.

Zo začiatku to bolo mierne – dedinky, pozvoľné stúpanie. No museli sme sa dostať k tej strmej časti. A tam to začalo. Moje prevody 40/30 boli na tento kopec extrémne nevhodné. Matúš jazdil na 40/34, čo bolo cítiť. Kým jeho nohy šli ako hodinky, ja som sa trápil.

Pri nízkej kadencii som sa snažil udržať výkon, aby som nezastal a nezačal cúvať. Miestami sa nám obom dvíhalo predné koleso. Keď sa mi Matúš začal vzďaľovať, v tej horúčave a prudkom sklone mi bolo jasné, že to nebude jednoduchý deň.

Zažili sme už strmšie stúpania, ale po niekoľkých dňoch v sedle ma únava dobehla. Vôbec sa nečudujem, že mnohí tento kopec miestami tlačia. A neviem si predstaviť bolesť šprintérov, ktorí sem musia vyjsť v pretekoch.

Zo stúpania si pamätám kvalitu asfaltu, diery, každý kamienok a lístok na zemi. Z okolia takmer nič. Viem, že sme jazdili v lese, no až kým sa v posledných piatich kilometroch sklon nezmiernil, pozeral som len do zeme.

Keď sme dorazili na vrchol, bolo to moje osobné víťazstvo. Sadol som si pod pamätník, dýchal a snažil sa spamätať. Matúš si toto stúpanie užil oveľa viac. Ak máte možnosť voľby prevodov, pred Zoncolanom ich určite vymeňte.

Keďže deň ešte nekončil a chýbala nám druhá strana, zišli sme dole, dali si poriadny obed a vybrali sa ešte raz – tentoraz z východnej strany. Spočiatku miernejšie, dalo sa ísť aj v tempe. Opäť nás napadlo pretekať sa. Keď sa záverečná časť priblížila, nechceli sme z tempa uberať.

Pamätám si, že hoci som bol na pokraji síl, pot zo mňa tiekol prúdom, nechcel som poľaviť. Ľudia okolo nás povzbudzovali, čo ma držalo v eufórii. Keď som to nakoniec vyšiel, nohy boli ako z kameňa a ja som bol rád, že je to posledný deň.

Prešli sme 54 km a nastúpali takmer 2700 výškových metrov.

Záver

S menšími úpravami môže byť takéto usporiadanie lokalít v Taliansku neopísateľným zážitkom. Aj keď tu chýbajú Dolomity, ktorým sa budem venovať inokedy, tieto miesta z môjho pohľadu patria medzi tie najkrajšie a najzážitkovejšie, aké som mal.

Tak naložte bicykle do auta, smer Taliansko. Zážitkov je tam na rozdávanie.