Rok 2024 bol nesmierne zaujímavý. Keďže už máme čo-to pojazdené, rozhodli sme sa naplánovať túto dovolenku takmer na deň presne, dúfajúc v dobré počasie. Dovolenku sme rozdelili na tri časti. Naplánované sme mali len prvé dve, tretiu sme nechali na poslednú chvíľu. Celá dovolenka nás preverila v každom smere, a preto sa pokúsime priblížiť každý kopec či zážitok čo najvernejšie, aby vás to motivovalo k podobným výzvam a prekonávaniu samých seba.

San Leonardo in Passiria

Keď sme sa blížili do San Leonarda, kládli sme si otázku: Kde to vlastne sme? V Taliansku alebo v Rakúsku? Hoci geograficky ide o Taliansko, životný štýl miestnych ľudí napovedal niečo iné. Celé mesto bolo pokryté rakúskymi vlajkami, lúky dokonale pokosené, neustále zavlažované či hnojené. Samozrejme, miestami to bolo aj cítiť – Rakúšania sú známi hnojením lúk močovkou. Rozdiel bol viditeľný aj na farbe trávy.

Už pri príchode do stredu mestečka, kde sme aj bývali, sme zistili, že sa tu hovorí prevažne po nemecky. Keď sme sa miestnych pýtali prečo je to tak, dozvedeli sme sa, že sa nachádzame v autonómnej oblasti. Hoci územne patria pod Taliansko, miestni sa cítia ako Rakúšania.

Musím priznať, že aj napriek tomu, že mestečko bolo malé, veľmi na nás zapôsobilo. Neraz sme započuli aj slovenčinu – krajanov, ktorí tu pracujú. Sadli sme si do miestneho podniku pri potôčiku, vybrali večeru a pri nejednom pivku si naplánovali dva dni, ktoré nás čakali.

San Leonardo sa nachádza na ideálnom mieste – presne medzi dvoma stúpaniami. A za nimi sú ďalšie. Bolo jasné, že oba dni strávime hodiny a kilometre v sedle. Hoci už bol neskorý večer, nechcelo sa nám spať a mestečko sme si vychutnali naplno. Ráno však bolo o to ťažšie, než sme čakali. Ale veď sme na dovolenke. Tak prečo nie.

Passo Giovo (Jaufenpass) a Passo Pennes – Penser Joch

Ráno sme sa z postele pozbierali o čosi skôr, síce unavení, no čakali nás tri stúpania. Cez Giovo sme prechádzali na Passo Pennes a tým istým kopcom sme sa museli aj vrátiť späť. Trasa mala mať 105 km a viac ako 3600 výškových metrov. Tak teda – poriadne raňajky a vyrážame.

Na recepcii sa nás pýtajú:
„Kam idete?“
„Smer Giovo.“
Hneď prišla oprava: „Nie Giovo. Jaufenpass.“

To nás len viac utvrdilo v tom, že sme skôr v Rakúsku než v Taliansku.

Sadáme na bicykle, stúpanie začína hneď vedľa hotela. Postupne sa snažíme nájsť rytmus v šliapaní. Zákruta za zákrutou, až sa po zhruba hodine dostávame na nádherné planiny. Všade okolo dokonale pokosené zelené lúky, miestami vidno miestnych, ako zhrabujú pokosenú trávu do stohov.

Prechádzame popod prvú galériu a vieme, že vrchol sa blíži, no výhľady sa nemenia – stále zelené lúky a pohľady do diaľky. Za vrcholom sa nachádzala malá kaplnka, ktorá akoby uzatvárala celý horizont. Potom sme sa v zjazde ponorili do lesa.

Zjazd bol rýchly a ani sme sa nenazdali – boli sme pod druhým stúpaním. Neváhali sme a pustili sa doň. Výhodou alpských stúpaní je minimum áut. Počas jazdy sa dá pokojne rozprávať a ani neviete, kedy ste hore.

Zrazu sme sa ocitli pred akousi „bránou“ k výhľadom. Skalnatý previs nás vyprevadil z lesa a pred nami sa otvorilo dlhé stúpanie bez serpentin až na samotný vrchol. Z veľkej diaľky sme sledovali turbínu na kopci, ktorá sa nechcela priblížiť. Nakoniec sme to však zvládli.

Sadli sme si na vrchole a kochali sa nádhernou prírodou. Zelené hory, výhľady do šírej diaľky. A zrazu zahrmelo.

„OK, vstávame. Toto nevyzerá dobre.“

Pustili sme to plnou rýchlosťou dole a rozmýšľali, kedy nás to chytí. V malom mestečku pod kopcom sledujeme radar. Stíhame? Nestíhame? Dáme si radšej kávu?

„Nie, poďme. Skúsime to smerom na Giovo, sú tam horské chaty, niečo nájdeme.“

A presne tak sa aj stalo. Po piatich kilometroch sme v poslednej chvíli zabočili k horskej chate – a v tom sa spustil dážď. Posedeli sme pri dobrom obede a káve, čakali, kým cesty trochu uschnú.

Pokračovali sme, aby sme dorazili na hotel ešte pred druhou vlnou dažďa. Tentoraz sa to nepodarilo. Hoci sme šliapali, ako sa dalo, chytilo nás to. Bicykle zneli ako fúriky k miešačke a už sme len rozmýšľali, ako ich umyjeme.

Našťastie, na hoteli mali hadicu, takže na druhý deň sme mohli vyraziť bez dodatočných zvukových efektov.

Passo Rombo, Hochgurgl – Ötztal Gletscherstraße

Druhý deň mal byť ešte náročnejší. Čakalo nás viac než 120 km a 4200 výškových metrov. Passo Rombo sme mali vyjsť z oboch strán – patrí medzi najvyššie stúpania. Aj tak sme to nečakali.

Stúpanie malo takmer 40 km. Šliapali sme a šliapali, výškové metre pribúdali, no stále sme boli v lese. Prechádzali sme niekoľkými tunelmi, popri vodopádoch, no ani zďaleka sme neboli v polovici.

Keď sme sa konečne dostali z lesa, v jednej zo zákrut sa nachádzala malá kaviareň s výhľadom na celé stúpanie. Sadli sme si – nielen kvôli káve, ale aj preto, že to stúpanie siahalo doslova do nebies. V pozadí sa objavil ľadovec, ktorý vytváral nádherný farebný kontrast.

Pozeráme na vrchol:

„To nemôže byť ono.“

Kontrola mapy.

Vrchol je ešte omnoho ďalej.

Niekoľkokrát sme sa nadýchli, dopili kávu a pokračovali. Druhá polovica stúpania bola násobne krajšia. Cesty vytesané do skaly, raz sprava, raz zľava. Kamenné múry popri ceste.

„Tu zastavme, spravme pár fotiek.“

A stálo to za to. Po fotení sme pokračovali ďalej. Záver stúpania mierne povolil – po 38 km sa to aj patrilo. Preleteli sme ho a zamierili do zjazdu cez rakúske hranice do horského mestečka Sölden.

Počas klesania nás dobehol obrovský hlad. Celý zjazd sme rozmýšľali len nad tým, kde sa najesť. Keď sa nám to konečne podarilo, pokračovali sme ďalej – tentoraz do samotného horského strediska.

Bol to môj druhý pokus po rokoch. Prvýkrát bola cesta uzavretá kvôli zosuvu. Tentoraz sme po pár kilometroch strmého stúpania dorazili na miesto, ktoré ma kedysi zastavilo.

„Super. Dnes sa dá ísť ďalej.“

Vo výške nad 2000 m bola cesta otvorená, no z ľadovca sálala extrémna zima. Pohľad bol nádherný – ak ste nepozerali na bariéru, ktorá bránila ďalšiemu pokračovaniu. Dupali sme do pedálov, aby sme sa zohriali, až sme dorazili k bráne s názvom strediska. Dostali sme sa až na samotný koniec asfaltu, niekde okolo 2600 m n. m.

Vraj sa dá ísť ešte vyššie. My sme tú cestu nenašli. Alebo neexistovala.

Obliekli sme si bundy a pustili sa dole. Cestou sme spravili ešte pár fotiek a užívali si zjazd naplno. Čím nižšie sme boli, tým bola teplota príjemnejšia.

Čakalo nás posledné stúpanie – Rombo z druhej strany. Tentoraz sme si ho vedeli poriadne obzrieť. Bolo o niečo kratšie, obklopené stromami a lúkami. Hoci sme väčšinu času trávili v lese, výhľady sa občas otvorili. Aj táto strana určite stála za to.

Keď sme sa dostali hore, tešili sme sa na zjazd. Bol extrémne dlhý – netušili sme, že potrvá viac než pol hodiny. Len klesáte, brzdíte, klopíte zľava doprava. V závere to bolo únavné, no zvládli sme aj toto. A celý deň.

Záver

Toto bol náš posledný deň v San Leonarde. Aj keď to boli dva náročné dni, každé z týchto stúpaní stálo za to. Autentická atmosféra, miestni ľudia, kultúra a prostredie v nás zanechali úžasné pocity. Toto miesto odporúčam každému. Oplatí sa tu zastaviť aspoň na dva dni. Som si istý, že zažijete podobné pocity a odnesiete si množstvo krásnych spomienok.