Keď náhoda rozpráva príbehy: môj deň s Hansgrohe na Tour de France

Náhoda? Do dnešného dňa tomu neverím. Všetko sa začalo úplne spontánne, až smiešne. Jedného dňa mi po registrácii na facebooku vyskočila súťaž spoločnosti Hansgrohe o miestenky na zážitkové finále Tour de France. Znie to až smiešne, ale v tom čase som, ako každý, fandil Petrovi, no už nejakú dobu som sledoval aj jeho tímového kolegu, Rafala Majku.

Otázka v súťaži znela: „Koho by ste chceli vidieť, ak by ste sa dostali na finále Tour de France do Paríža?“ Spontánne som napísal, že Rafala Majku. Dal som sledovať, zdieľať a zavrel to s myšlienkou: „Šak, čo.“

Ako čas plynul a ja som pozorne sledoval Tour de France, prišla mi žiadosť o prijatie správy. Pozerám profil Hansgrohe a čítam, že som bol vyžrebovaný ako jeden z piatich ľudí z celého sveta a mám poslať kontakt na seba pre upresnenie výhry.

Priznám sa, najprv som si povedal: „Určite je to zas nejaký trik.“ Keďže som tomu neveril, zavrel som to a považoval za zlý vtip. Lenže prišla ďalšia správa, a tak som si povedal, že niekto nemá pokoja. Preveril som si profil a vyzeralo to smiešne reálne. Tak som napísal e-mail a číslo.

O deň na to prišiel e-mail s celým itinerárom, pozvánkou, letenkami – proste všetko. Hovorím si: „Vyzerá to až príliš reálne na to, aby to bol vtip.“ Po tom mi zazvonil telefón, kde mi milá slečna po anglicky oznamuje, či mi vyhovuje odlet z Krakova a všetky podrobnosti k eventu. Ten pocit sa ťažko opisuje. Pravdupovediac, nikdy som nič nevyhral, ani tričko v súťaži. Tento krát to bol, ako sa hovorí… jackpot.

Po týždni čakania som sa začal pripravovať na odlet, riešil odvoz a prívoz z letiska. Batožinu som nechcel vláčiť, tak som zvolil väčší ruksak. Kúpil som si aj lepší telefón, aby som si tento moment dokonale zaznamenal.

Nastal deň D. Odchod na letisko do Krakova o piatej ráno, príchod okolo ôsmej. Lúčim sa a idem v ústrety najnezabudnuteľnejšiemu zážitku svojho doterajšieho života. Prešiel som check-in, sadol si a čakal na odlet do Frankfurtu. A v tom to prišlo – na tabuli sa pri všetkých letoch začalo zobrazovať „ODLOŽENÝ“. Povedal som si, že to asi nebude dobré. Svojou lámavou angličtinou som volal kontaktu v Paríži, že let bol odložený. Ako som sa neskôr dozvedel od jednej Poľky, v Nemecku na letisku niekde začala pani kričať to slávne slovné spojenie, a uzavreli všetky nemecké letiská. Šiel som dole na informácie Lufthansy, ako sa dostať do Paríža. Navrhla mi, že Swiss letí do Zürichu a odtiaľ hneď do Paríža na Charles de Gaulle letisko. Si hovorím: „Jasné, beriem.“ Ale keď som zistil, že let odlieta o päť hodín, povedal som si: „Jasné, idem.“ Päť hodín čakania na letisku v Krakove. Let sa ešte trikrát posunul, ale nakoniec letím do Zürichu. Ešte v lietadle mi letuška povedala, že lietadlo do Paríža odlieta o 15 minút z opačného konca letiska. Si hovorím: „Pán Boh, zaplať za ruksak, že nemám kufor.“ Keď sa otvorili dvere, bežím cez celé letisko v Zürichu, aby som stihol jediné lietadlo, ktoré letí dnes do Paríža. Nebol som sám, bežalo viacero ľudí. Po olympijskom behu dobieham ku "gejtu" a pán ťuká do počítača s typickou kamennou tvárou. Pýtam sa ho, či som to už nestihol, a on: „Nie, let bol odložený, letíte o osem hodín.“ Povedal som si: „Lepšie ako keby to neletelo vôbec.“ O ôsmej večer letím do Paríža. Moja angličtina nie je úplne top, ale pristátie ma upokojilo – predsa len to stihnem. Oznamujú mi, aby som si vzal taxík na hotel. Trocha bizarné, keďže Poliaci, ktorí išli tiež do Paríža, sa ma pýtali, či idem metrom. Ja hovorím, že idem do hotela Pullman Paris Centre Bercy, ktorý som ešte nepoznal. Poliaci, ktorí v Paríži pracovali a miesto veľmi dobre poznali, prekvapene pozerali. Samozrejme, v tom čase som ešte nevedel, aký hotel to je. Keď som taxikára pýtal o odvoz a ukázal mu miesto, cena z 25 € vzrástla na 50 €, a to už som začínal niečo tušiť.

Keď sme prišli pred hotel, hneď mi bolo jasné. Bol to jeden z luxusnejších hotelov v Paríži, s výhľadom na Paríž, rovno pri Seine. Proste Hansgrohe si pamätajte – chcú a majú vždy len všetko TOP, ako ich výrobky, proste prémiová trieda. Ubytoval som sa a keď som prišiel na 8. poschodie, roztiahol záves – pohľad nezabudnem nikdy. Nočná Paríž. V tom mi zazvonil telefón – mám ísť okamžite na párty do neďalekej sály. Povedal som si: „Ok, po tom cestovaní som mŕtvy, ale musím ísť.“

Sála nebola hocijaká. Bola to sála Les Pavillons de Bercy - Musée des Arts Forains. Prichádza Miško Kolář a zoznamujem sa s výnimočnými ľuďmi z česko-slovenskej Hansgrohe. Program bol naozaj úchvatný – najprv krátke divadelno-kabaretne predstavenie a potom presun do zábavnej časti ku kolotočom a atrakciám. Ako čas plynul, únava rástla a zhruba o druhej sme mierili k Seine a na hotel. Prekvapujúce bolo, že ešte o druhej ráno boli ľudia pri vode a tancovali pri rádiu položenom na zemi.

Krásne slnečné ráno predzvestovalo nádherný finálový deň na Champs-Élysées. Dávam si raňajky a na recepcii čakáme na autobus, ktorý nás privezie k Equestrian Statue of Simón Bolívar a na Most Alexandra III. Impozantné. Jediným slovom. Výhľad na záhrady pred Musée de l'Armée. Schádzame dole schodmi k ikonickému klubu hneď vedľa Seiny. Klub je úžasný, pripravené sú pre nás rozhovory s členmi tímu, ako aj občerstvenie.

Po hodine, možno dvoch, prechádzame cez most a kráčame smerom k prvému kontrolnému bodu pred Grand Palais. Prechádzame okolo autobusov jednotlivých tímov smerom k VIP. Po ďalšej kontrole už vidíme cieľ záverečnej etapy Tour de France. Pred aj za cieľom koridor lemujú VIP terasy jednotlivých tímov. Ako som spomínal, Hansgrohe musí mať všetko TOP, takže terasa tímu BORA-HANSGROHE bola prakticky rovno pred cieľom. Samozrejme, nie je to len o Hansgrohe – zoznamujem sa aj s úžasnými ľuďmi z česko-slovenského zastúpenia BORA. Všetko je tip-top: bar, občerstvenie, prístrešky – myslelo sa na všetko. Obrazovky na sledovanie priebehu etapy a netrpezlivo čakáme na príchod prvých pretekárov a balíka. Prešla asi hodina a sú tu. Začína sa boj o etapu. Celé Champs-Élysées sú posiate „mačacími hlavami“. Nie sú to klasické mačacie hlavy, ako poznáme z Roubaix – tieto sú mäkšie, viac rovné a medzery sú vyplnené od jazdenia áut. Určite to príjemné však nie je. V diaľke už vidím Škodovku s riaditeľom pretekov a poviem vám, že to auto letelo. Za ním únik a v diaľke obrys balíka. Začína sa impozantný zážitok. Pretekári vykonajú 9 kôl šprint. Každé kolo pretekári v miernom zjazde doslova letia po „mačacích“ hlavách, každé kolo je výnimočné, vždy sa niečo deje. Samozrejme, všetky oči sú na Petrovi v očakávaní, že vyhrá šprint v zelenom drese na Champs-Élysées, kde ešte nikdy nevyhral, napriek dovtedy piatim, resp. po tomto dojazde šiestim zeleným dresom na Tour de France.

Zaznel zvonec a pretekári letia do posledného kola. Boj o každú pozíciu. Očakávajú sa nástupy.

Po tom, ako doslova preleteli okolo nás, mieria na otočku k Place de la Concorde, podjazd, doľava, rovinka, mierne doprava – a máme 1 km CIEĽ. Zrazu celé námestie neskutočne začalo kričať a jásať. Sylvain Chavanel nastúpil – ikona francúzskej cyklistiky, miláčik publika, odchádzajúci do dôchodku – to skúsil. Samozrejme, šancu na úspech mal minimálnu, ale ten moment, keď zaznie mohutný jasot viac ako 100 000 ľudí na bulvári Champs-Élysées, sa ťažko opisuje. Už len chvíľka, všetci sú pri bariérach a kričia. Vidíme ich, tá rýchlosť je impozantná, Kristoff. Peter sa tlačil, ale po páde v predchádzajúcich etapách, kde mu chýbalo doslova kus kože na chrbte, už nejavil záujem ísť do prílišného boja.

Po dojazde pretekárov väčšina ľudí preskákala bariéry a show sa skončila. Z nedotknuteľných pretekárov, obklopených tisíckami policajtov, sa stali v priebehu pár minút normálni ľudia, ktorí chodili medzi desaťtisícmi ľudí, ktorí im zdravili a gratulovali. Keďže som nechcel ostať na mieste, šiel som medzi pretekárov, pozrieť si cieľ a časti trate zblízka. Zvláštne bolo, že behom pár minút poskladali usporiadatelia ikonické pódium odovzdávania cien. Jednotliví pretekári, ktorí získali ocenenia – zelený dres Peter Sagan, bodkovaný Julian Alaphilippe, víťaz Geraint Thomas a biely Pierre Latour.

Všetci v televízii vidíte, ako pretekári chodia a preberajú si ocenenia, dresy, s pohľadom, ako by pred nimi stáli tisíce divákov. Pravda však je, že pred nimi stálo ďalšie vyvýšené pódium s novinármi a fotografmi, cez ktoré bolo obtiažne vidieť vyhodnotenie a pretekárov. Spočiatku mi to prišlo divné, ale s odstupom času to chápem – mediálna stopa je dôležitá, nie realita.

Po chvíli prišli pretekári na našu terasu poďakovať sa za podporu. My sme sa pobrali späť do klubu, kde bola pre nás pripravená VIP párty s pretekármi. Cestou stretávam viacero pretekárov, s ktorými si zdravím, a tí bez akýchkoľvek problémov podávajú ruku alebo sa fotia.

Po príchode do baru si dávame snack, na blízkej teraske miešané drinky a čakáme na pretekárov. Už bolo okolo ôsmej, keď začal oficiálny program a poďakovanie pre pretekárov. Je to show – pretekári prichádzajú, klub má LED strop, čo je dychberúce. Každý očakáva príchod toho jediného – Petra. Prichádza na scénu a show vrcholí. Nasleduje fotenie a voľné rozhovory s pretekármi pri bare alebo na terase. Mal som možnosť zoznámiť sa s majiteľom značky BORA, Villim, ktorý je nesmierne očarujúci a veľmi príjemný. Zoznamujem sa s Janom Valachom a príjemnými ľuďmi okolo Petra. S Janom máme spoločného kamaráta, takže prehovoríme viac slov. Vonku stretávame Slovákov, ktorí prišli do Paríža podporiť Petra a vygooglili si, že tu bude tím BORA-Hansgrohe mať party. Príjemne pokecáme na brehu Seiny a vypijeme pár drinkov.

Samozrejme, dlho očakávaným momentom pre mňa bolo zoznámenie sa s Rafalom Majkom, s ktorým som pokecal lámavou poľštinou spolu s Maciejom Bodnarom. Fotka s Petrom musí byť, podpis a epický večer sa chýli ku koncu. Diskotéka do približne druhej hodiny a ideme už k autobusom, kde na ceste stretávam Petra s Janom, ktorí ešte pokračujú na oficiálnu párty TDF pre pretekárov.

Unavený a najsťastnejší na svete si ľahám do postele. Oči mi svietia a zaspať je prakticky nemožné. Únavou zlomený, nakoniec zaspím. Keďže mi to letí až po obede, dávam si na čas. Z recepcie mi volajú, či žijem, a objednávajú mi taxík na letisko. Na raňajkách si ešte rekapitulujeme všetky momenty a lúčime sa s dovetkom – určite sa uvidíme.

Dnes už môžem napísať, že s úžasnými ľuďmi z Hansgrohe som do dnes v kontakte. Pozval som ich na moje preteky do Prešova v roku 2019. Posledné roky sa stretávame pravidelne na pretekoch L’Étape v Bratislave, na ktoré ma pozývajú, a vždy, keď mám možnosť sa s nimi stretnúť, rád tak urobím, lebo sú to pre mňa výnimoční ľudia, s ktorými som prežil nespočetne veľa výnimočných okamihov.