Po dvoch náročných dňoch sme sa presunuli do našej druhej destinácie – Livigna. Ide o horské stredisko, ktoré patrí medzi najobľúbenejšie miesta pre profesionálnych športovcov. Primárne sa využíva na zimné športy, najmä vďaka svojej nadmorskej výške 1816 m n. m., no v letných mesiacoch tu trénuje množstvo profesionálnych cyklistov. Ak chcete stretnúť profíkov, Livigno je na to ideálne miesto.

Ako je u nás zvykom, aj presun sme si spestrili horským priesmykom. Cestou do Livigna sa nachádza asi najslávnejší vrchol talianskych Álp – Passo dello Stelvio. Vrchol leží vo výške 2757 m n. m., čo z neho robí najvyššie asfaltované stúpanie v Taliansku.

Stelvio sme už raz zdolali zo smeru od Bormia a spravili si okruh cez Švajčiarsko späť, aby sme mali obe strany vyjdené aj zjazdené. Tentoraz sme si vybrali výjazd z východnej strany a návrat cez Švajčiarsko. Okruh bol síce kratší, no výživný – 64 km a 1856 nastúpaných metrov.

Táto strana sa považuje za najkrajšiu a zároveň najznámejšiu, hlavne vďaka legendárnym 48 serpentínam. Stúpanie sme začali ako obvykle vo vyššom tempe, plní eufórie a odhodlania zdolať ho v čo najlepšom čase. Míňali sme jazdcov, preskakovali z cyklochodníkov na cestu. Stúpanie bolo plné turistov – motorky, športové autá aj množstvo cyklistov, takže výjazd nebol úplne pokojný.

Až v záverečnej časti sa to zmenilo. Turisti akoby zmizli, bolo tichšie a výhľady na legendárne Stelvio boli nezabudnuteľné. Z ľavej strany holé skaly ako na Mesiaci, z pravej nádherná zeleň, do ktorej je vysekaná cesta. Túto časť sme si užívali naplno – každá serpentina si pýtala ďalšiu fotku, čo nám výstup na vrchol výrazne „skrátilo“.

Na vrchole sa nachádza množstvo stánkov so suvenírmi aj kaviarní. Dali sme si kávu a pustili sa do zjazdu švajčiarskou stranou smerom k autu. Táto strana je spočiatku úplne otvorená a ponúka výhľad takmer na celé Švajčiarsko, no rýchlo sa to zmení – vchádzate do zarastenej časti a míňate už len stromy.

Cez hranicu sme len prefrčali, dali si obed v miestnej reštaurácii a po rovine sa vrátili k autu. Stelvio nás však v ten deň čakalo ešte raz – tentoraz autom. V tom množstve zákrut, bez zhasnutého motora a takmer oškretých spätných zrkadiel, to veru nie je samozrejmosť. Zvládli sme to a dorazili do Livigna.

Livigno – život nad mestom

Bývali sme nad mestečkom. Spočiatku sme si nemysleli, že je to ideálne miesto, no večerná cesta do centra trvala len asi 10 minút a odmenou bol nádherný výhľad na rozsvietené Livigno. V meste je množstvo možností na jedenie a v uliciach stretávate výlučne športovo oblečených ľudí. Nikdy neviete, aký profesionálny športovec prejde okolo vás.

V hoteli sme mali kráľovské raňajky, bazén aj saunu, takže o program nebola núdza.

Maloja Pass a švajčiarske Alpy

Hneď ráno sme sa vybrali na švajčiarsku stranu smerom na legendárny Maloja Pass. Trasa mala mať 125 km, no bola podstatne rovinnejšia – necelých 2000 výškových metrov to len potvrdzuje.

Cesta z Livigna vedie cez dve stúpania: Passo d’Eira (Dorcola) a Passo del Bernina, obe vo výške nad 2300 m n. m. Keďže samotné Livigno leží vysoko, nešlo o dlhé stúpania, no boli nádherné. Prvé viedlo tiahlymi planinami plnými kvetov, druhé zas popri Lago Bianco, čo celej scenérii dodalo úplne iný rozmer.

Akonáhle prejdete na švajčiarsku stranu, okamžite to spoznáte. Iný pocit z ciest, iné vlaky, ich zástavy a v pozadí všade ľadovce. Má to svoje čaro.

Po zjazde nás čakala už len rovina smerom k Maloji. Cestou sme dobehli väčšiu skupinu jazdcov, pripojili sa k nim a trochu si oddýchli. Keď sa oni otočili smerom na Julierpass, my sme pokračovali cez St. Moritz.

Musím priznať, že ide o nádhernú oblasť – množstvo jazier, typická švajčiarska architektúra, no zároveň extrémne drahá. Zistili sme to, keď nás dve kávy vyšli takmer na 25 eur. To nás však neodradilo pokračovať, len sme sa rozhodli, že obed si dáme radšej až v Taliansku.

Keď sme dorazili k Maloji a pozerali sa na stúpanie zhora, bolo presne také, ako na fotkách – serpentíny s dokonalým asfaltom ukryté v lese. Jedinou nevýhodou bola extrémne hustá premávka, najväčšia, akú sme počas celej dovolenky zažili. Zišli sme ho len čiastočne, spravili pár fotiek a otočili sa späť. Rád by som sa sem vrátil v čase, keď tam nikto nie je – určite by to zanechalo úplne iný dojem.

Cestu späť sme si užili, poťahali tempo, občas sme stretli aj nejakého profíka z WorldTour tímov. Hlad nás však začal dobiehať a keďže Taliani nemajú reštaurácie otvorené „nonstop“ ako my, chvíľu trvalo, kým sme niečo našli.

Večer nás ešte čakal zostup do mestečka – spoznať večerné Livigno, vychutnať si ich víno a popri telefonátoch sa vrátiť späť na hotel.

Voľnejšie dni v Livigne

Ďalšie dni mali patriť k tým voľnejším. V jeden deň sme chceli len spoznávať Livigno, no aj tak sme najazdili viac ako 70 km. Rovnako aj na druhý deň.

V okolí sa nachádza Lago di Livigno, popri ktorom vedie dlhá panoramatická cesta – ideálna najmä v prípade dažďa. Viem si predstaviť jazdiť hore-dole po 5 km dlhej krytej časti a trénovať intervaly. Určite to tak využíva mnoho ľudí.

Na konci jazera sa nachádza vysoká priehrada a tunel Munt la Schera, ktorý vedie do Švajčiarska a využíva sa najmä v zimných mesiacoch.

Z druhej strany Livigna sa nachádza stúpanie k Mottolinu – cieľ kráľovskej etapy Gira 2024. Keď som toto stúpanie sledoval na Eurosporte a videl, ako ho Pogačar doslova „vyletel“, netušil som, aké je v skutočnosti prudké. Je obdivuhodné, ako to dokáže, keď tebe už srdce bije na limite.

V okolí stúpania je množstvo cyklotrajlov a vtedy si len povieš – stálo by to aj za MTB. Je to doslova raj pre milovníkov trailov. Lanovkou hore a dole, trás toľko, že nevieš, ktorú si vybrať. Určite by stálo za to aj takéto dobrodružstvo.

Keďže tento deň bol voľnejší, večer sme využili hotelové služby a dali sa dokopy v saunách, ktoré hotel ponúkal.

Lago di Cancano a rozlúčka

Tretí deň sme to opäť nechceli hrotiť a vybrali sme sa pozrieť Lago di Cancano. Je to ohromujúce jazero, no žiaľ cesta okolo neho je prevažne štrková, takže jeho obhliadka bola náročnejšia. Keďže sme milovníci pevných povrchov, využívali sme len asfaltové úseky.

Stúpanie na Cancano vedie cez niekoľko serpentín. Je síce „len“ prvej kategórie, no určite stojí za krátku zastávku. Vyprahnuté okolie, menej kvalitný asfalt, no v závere prechádzate vytesanými tunelmi v skalách a míňate hradné veže.

Cestou späť do Livigna sme začuli hromobitie a bolo jasné, že nás to chytí. Keďže aj samotné stúpanie do Livigna patrí medzi HC, nešlo to tak rýchlo, ako by sme chceli. Navyše bola cesta plná semaforov kvôli rekonštrukcii.

Chýbalo už len zísť k hotelu. A vtedy prišla extrémna smršť so silným vetrom. Lístie a konáriky lietali okolo nás, no chceli sme to už len dokončiť. Ako náhle sme dorazili k hotelu – prestalo.

Množstvo hotelov má vonku hadicu, a ani tento nebol výnimkou. Po informovaní na recepcii sme si umyli bicykle a vychutnali posledný deň v tomto očarujúcom stredisku.

Zhodnotenie Livigna

Čo viac sa tu dá robiť? Určite sa dajú pojazdiť viaceré švajčiarske stúpania, prípadne Mortirolo či Gavia v Taliansku. Všetko si však vyžaduje dlhé výjazdy, takže Livigno nie je ideálnym východiskovým bodom na objavovanie legendárnych kopcov.

Nezatracujem ho – pre športovcov, ktorí hľadajú výkon vo vysokých horách, je to výborné miesto. Ak chcete spoznávať, pár dní v horskom stredisku úplne stačí. Ako ďalší ideálny bod by som odporučil Bormio, kde si viete vyskladať program aj na päť dní.

A ešte jedna praktická vec – Livigno patrí do duty-free zóny. Nezabudnite natankovať plnú nádrž pred odchodom. Oproti bežným cenám v Taliansku je to naozaj rozdiel.