Aďov memoriál priniesol drámu: zranenia, pád a silné emócie.

Najemotívnejšie a najočakávanejšie podujatie v rámci série VRL – Aďov memoriál – sa aj tento rok nieslo v duchu spomienky, rivality a nečakaných zvratov. Kvôli rekonštrukcii mosta sa pretek výnimočne presunul do Lučivnej, kde už raz našiel svoj dočasný domov. Prostredie bolo známe, trasa menej náročná, ale zato rýchla a zábavná.

Na štarte vládla sústredená atmosféra. Bez veľkej taktiky, no s veľkou túžbou zvíťaziť – nie len pre víťazstvo samotné, ale najmä ako poctu pamiatke nášho priateľa a člena veľkej cyklistickej rodiny. Už pohľad na štartovú listinu napovedal, že to nebude jednoduché.

Tempo od štartu bolo svižné, no nie zničujúce. Hneď prvé stúpanie preverilo nohy aj odhodlanie. Za ním nasledoval rýchly zjazd do obce Važec – a práve pred zjazdom sa začal písať najčernejší moment celého dňa.

Kolízia tesne pred zjazdom zmenila pretek na boj o zdravie.
V zlomku sekundy sa pred nami zložili pretekári. Sme v rýchlosti, niet kam uhnúť. Jozef Stašík končí na zemi so zlomenou sedlovkou, vypleteným kolesom a krvou všade navôkol. Matúš Goga ešte preskakuje prvého cyklistu, no na druhom už padá. Tvrdý dopad rovno na kľúčnu kosť znamená okamžitý koniec.

Ostatní vstávajú, kto ako vládze. Jozef je mimo hru, s hlbokou tržnou ranou na brade putuje rovno do sanitky. Matúš leží v priekope a kričí o pomoc – jasný signál, že ide o vážne zranenie. Prvé odhady hovoria o prasknutej kľúčnej kosti. Obaja končia v nemocnici.

Organizácia fungovala bezchybne – reakcia bola okamžitá.
Aj keď sa naplnil najhorší scenár, zabezpečenie podujatia bolo na vysokej úrovni. Záchranári zasiahli okamžite a profesionálne. Vyšetrenia v nemocnici ukázali, že Jozef odišiel s piatimi stehmi na brade a množstvom odrenín. Matúš si, na(ne)šťastie, odniesol „len“ vyklbené rameno druhého stupňa. Operácia zrejme nebude nutná, no telo má doobíjané doslova na každom centimetri.

Naši elitáci sa v konkurencii nestratili – Kristián Šoltys finišoval na výbornom 9. mieste a Tomáš Hrebík obsadil 11. priečku, čo je o to cennejšie, že sa do zostavy vrátil po ročnej pauze. Ich výkon je dôkazom odhodlania a sily tímového ducha.

Cyklistika je krásna – aj keď bolí.
Hoci bol tento ročník Aďovho memoriálu mimoriadne ťažký, ostáva v srdciach ako silná pripomienka toho, čo tento šport znamená. Spojenie bolesti, odvahy, súdržnosti a lásky k pohybu na dvoch kolesách. Aj keď niekedy padáme, vždy sa snažíme vstať. Lebo cyklistika nie je len o víťazstvách. Je to životný štýl, ktorý si vyžaduje vášeň, disciplínu – a občas aj trochu odvahy čeliť pádom.

Ďakujeme všetkým za povzbudivé správy a telefonáty – každé jedno slovo podpory nám pripomenulo, že sme jedna veľká cyklorodina.